XII. deň na Camine- Priateľstvo

Autor: Lucia Štipčáková | 13.12.2016 o 20:13 | Karma článku: 3,99 | Prečítané:  357x

„Otvorenosť a úprimnosť sú tie najväčšie dary, aké môžete druhému človeku ponúknuť.“ Túto myšlienku som mala vo svojom denníčku zapísanú ako jedinú z celého 12. dňa na Camine.

A dnes, po 3 rokoch od putovania si hovorím: wau, to je silná myšlienka.

            Dnes som sa konečne dostala do vytúženého Leónu. Hoci som kráčala len necelé 4 hodiny, zažila som poriadnu krízu. Celé telo ma bolelo. Bola som na seba nahnevaná, že už druhý deň kráčam do jedného mesta a stála sa tam neviem dostať.

Keď som si po tých 4 hodinách uvedomila, že som sa vlastne pohla len o pár kilometrov, slabá vôľa ma zmohla a rozhodla som sa pre využitie výdobytkov modernej doby. Rozhodla som sa tých niekoľko 10tok km zdolať nie po vlastných, ale za požičané (peniaze od rodičov, lebo moje vlastné úspory som minula skutočne závratnou rýchlosťou v prvých dňoch :) ).

            Kúpila som si teda lístok na vlak do Leónu. Vo vlaku som premýšľala, aké je to nespravodlivé. Pešou chôdzou človeku trvá prejsť 30km takmer celý deň, no dopravným prostriedkom je to záležitosť niekoľkých desiatok minút. No aj napriek týmto úvahám som bola vlastne spokojná, že sedím, že môj kamoš batoh odpočíva v batožinovom priestore a ja sa cez okno bez frflania vlastných myšlienok pozerám na krajinu, ktorá ubieha tak rýchlo ako dni na púti. Na krajinu, ktorá sa stala mojim domovom, priateľom a nepriateľom zároveň.

            Keď som vystúpila v Leóne, šla som sa ubytovať. Mala som problém nájsť značku, ktorá by ma doviedla do vopred určeného, lacného albergue. Po mojich nesmelých španieslko- anglických dohadovačkách som sa konečne dostala tam, kam som chcela. Bola to super situovaná ubytovňa, len kúsok od námestia, kúsok od pýchy mesta- katedrály.

            Na toto mesto mám krásne spomienky, pretože už pred mojou sólo cestou som sa v ňom ocitla. Hneď sa mi vynorili spomienky na zážitky a ľudí, s ktorými som tam bola. Kúzelné mesto, plné architektonických skvostov a hlavne s možnosťou získavať nové priateľstvá.

            Po zložení si vecí a ubytovaní sa v albergue som sa pri dverách stretla s jedným mladým dievčaťom, Eszter. Bola to 20 ročná Maďarka, ktorá začala svoju púť v Saint- Jean- Pied- de- Port. Prešla celé Pyreneje až sem, do Leónu bez toho, žeby využila také služby prepravy ako ja. Troška ma to zamrzelo, ale zato ma to obohatilo o kamarátku. Len si predstavte, že by som nešla tým vlakom, veď by sme sa nespoznali.

            Tak sme sa zarozprávali, že sme si šli spolu pozrieť mesto, najesť sa, dokonca sme spolu boli na svätej omši. Rozprávala mi, ako po škole pracovala v Anglicku ako au-pair, ako nebola so svojím životom spokojná, ako nebola šťastná a ako aj ju doma odhovárali od tejto šialenej cesty. Ako cítila, že musí niečo vo svojom živote zmeniť a zmenu sa rozhodla uskutočniť práve na Camine. Páčila sa mi, pretože mala väčšie gule ako ja J .

            Večer sme šli na námestie, kde bola živá hudba španielskych rytmov. Bola to skvelá bodka za dnešným dňom. Za dňom, ktorý bol krátky, no úžasný. Večer, keď som si líhala do postele som si uvedomila, že na Camine je síce 1 000ka ľudí, no iba s niektorými sa dám do reči. Vlastne, ani nie že sa s nimi dám do reči, lebo cudzí jazyk neovládam, ale že iba s niektorými ľuďmi zdieľam nejakým zvláštnym spôsobom spoločné chvíle. V prítomnosti Eszter som sa cítila ako so starou kamoškou, s ktorou som sa náhodou stretla v Španielsku. Pripomínala mi Andrého, ktorý ma tak veľa naučil.

            S Eszter sme sa dohodli, že zajtra pôjdeme spolu. Budík sme mali nastavený na 5:00. Zajtra budeme spolu kráčať za našim vlastným poznaním. Troška som sa toho obávala, pretože som nemala kúpené žiadne jedlo a predsa, som žena, a keď som hladná bývam nevrelá. A ešte preto, že som si bola vedomá toho, že Eszter má už dosť nachodené a bála som sa, že jej nebudem stačiť. No aj tak som sa tešila a verila, že všetko to bude fajn.

            Otvorenosť a úprimnosť... dary, vďaka ktorým človek ukáže svoju ozajstnú tvár a podstatu. Kedy sa na nič nehrá, kedy sa nebojí byť zraniteľným, kedy dôveruje, hoci vie, že môže byť a je krehký. Eszter ma naučila nebáť sa hovoriť o svojom živote, o svojich problémoch... Pretože všetko, čo sa nám v živote deje, nás obohacuje a posúva ďalej.

Od tohto dňa, som sa naučila viac si vážiť čas, ktorý máme. Pretože úprimný a otvorený rozhovor, či už s priateľom, alebo cudzím, ten čas, ktorý mu dáte a viete, že je prospešný, je naozaj na nezaplatenie a je to skutočný dar. Teším sa na ďalšie dni, ktoré ešte len prídu...  Buen camino!

            S Eszter sme v kontakte dodnes. Za tie 3 roky od púte, si našla priateľa, z ktorého sa stal snúbenec a teraz už aj manžel. Myslím, že aj jemu sa na nej okrem iných vecí páčila práve otvorenosť a úprimnosť. Na svadbu ma síce nepozvala :) ale bola prekrásna nevesta, so šibalskými očami a čarokrásnym úsmevom, plného radosti.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zoznam vecí, na ktorých chce ušetriť štátna zdravotná poisťovňa

Výber úsporných opatrení, ako ho navrhla Všeobecná zdravotná poisťovňa.

KOMENTÁRE

Pozrime sa na pád predsedu Danka z výslnia

Aj keby výložky z pyžamy neodpáral, určite im už bozkami lásku neprejavuje.


Už ste čítali?