Ibaže, to som vôbec netušila, aký deň mám pred sebou. Deň, kedy moja dušička nariekala a srdce kričalo... Myslím, že som v ten deň prežila psychickú očistu. Celý deň som kráčala sama. S nikým som sa nezhovárala, bola som len so svojimi čudesnými myšlienkami. Naozaj, myšlienky sú najväčšou zbraňou. Vyvolávajú pochybnosti, strach, túžbu a následne aj spomienky. Nielenže som sa veľmi zle cítila vo svojom vnútri, ale aj som začala cítiť fyzickú bolesť.
Moje nohy začali odmietať poslušnosť. Spočiatku ma začala bolieť pravá päta, potom bedrové kĺby, vtedy som si pomyslela, že je mojím dňom a Camine koniec. Aby toho nebolo málo, ozvalo sa operované koleno a moje ploché chodidlá (tie mi ešte strpčovali život v nadchádzajúcich dňoch).
Počas obedňajšej prestávky som si našla v sprievodcovi mesto, v ktorom na noc zložím svoju hlávku. Vzhľadom na to, že som bola naozaj celkom zničená som sa rozhodla pre Nájeru. Vybrala som si ho aj z toho dôvodu, že v ňom bolo aj albergue s dobrovoľným príspevkom, čo mi veľmi vyhovovalo.
V Nájere som sa šla ubytovať podľa popisku v sprievodcovi. Celkom rýchlo som našla albergue bola som celkom rada, že som nemusela dlho blúdiť mestom. Navyše, v meste boli oslavy, tak som sa chcela čo najskôr ubytovať, umyť a vyraziť medzi ľudí. Vidieť ako sa bavia temperamentní Španieli.
Prišla som do albergue, kde ma privítala s veľkým úsmevom nižšia ženička s ďalšími dvomi pútnikmi. Keď som na pultík položila svoj občiansky, pani sa začudovane naň zadívala. Spýtala sa, odkiaľ som. Vravím Slovakia! Tetuška sa stále nechytala... vzala špendlík s modrou hlavičkou a kázala mi ísť s ňou. Prišli sme k mapke. Špendlík s modrou hlavičkou som mala zabudnúť do krajiny, z ktorej pochádzam.
Okolo Slovenska bolo pozapichovaných toľko špendlíkov, že ten jeden, môj jediný modrý, sa tam nezmestil. Na území Slovenska však nebol žiaden špendlík zabodnutý. Tetuška ma vzala o kúsok ďalej, kde bola opäť mapa, no s menším počtom špendlíkov. Môj modrý špeldlík bol historicky prvým zabodnutým špeldlíkom na slovenskom území v tomto albergue.
No pri platení som zistila, čím to asi mohlo byť. :D Za jednu noc som zaplatila 10€. Žiadny dobrovoľný príspevok. Žeby bola moja orientácia nie na bode, ale pod bodom mrazu? Alebo sa zmenili podmienky platenia? Nuž čo, bola som v podstate rada, že sa mám kde zložiť. Keď som zbadala izbu, celkom som sa zarazila. Izby po štyroch pútnikoch? Tak to som ešte nevidela... Musím uznať, bol to na mňa príliš veľký luxus. Býval so mnou jeden americký pár a jedna Nemka. Akosi som si s nimi nevedela násť spoločnú reč.
A práve vtedy ma prepadli tie najväčšie pocity samoty. Nielenže som kráčala celý deň sama, ale ešte aj v závere dňa som sa nemala s kým porozprávať. Celé to albergue mi prišlo príliš snobské, príliš nóbl. Chýbala mi v ňom tá pravá Camino atmosféra. To niečo spoločné. To, čo robilo Camino Caminom.
Keď som si ľahla na postel tvárou k stene premýšľala som o tom, či som bola vôbec pripravená na takú cestu. Písala som smsku svojmu učiteľovi saxofónu, ktorý ma okrem hudby učil aj melódiu života. Je to človek, ktorý mi veľmi pomohol pri hľadaní mnohých odpovedí, ktorý ma dokázal nasmerovať na mojej ceste. Ešte na tej, ktorá sa zdala byť slepá a bezvýchodisková. Bol jeden z mála, ktorý ma podporoval, aby som sa vydala na Camino.
Premýšľala som o samote, ktorá ma pevne zvierala vo svojom dusiacom náručí. Začali mi stekať slzy po tvári zo smútku, no paradoxne v tom momente som si uvedomila, že samota neexistuje.
Na toto prelomové zistenie som prišla vtedy, keď som si uvedomila, že vedľa na posteli leží v objatí americký pár. V tom som si spomenula, že pred rokom som v takom zamilovanom objatí ležala aj ja. Spomienky mi priniesli tú osobu priamo ku mne, hneď vedľa mňa. Zatúžila som opäť po tom pocite, po pocite byť milovaná.
Moje zasnenie však prerušil dav ľudí z ulice. Ako som spomínala, v meste prebiehali oslavy. Priznám sa, že som bola úplne zhrozená zo španielskych osláv. Ľudia sa oblievali nejakou červenou tekutinou, kričali, spievali, bubnovali... (Až s odstupom času mi došlo, že to bolo skôr ako život. Všetko burácalo a žilo!) No moju ustráchanú dušu to ešte väčšmi vyplašilo. Pripomínalo mi to demonštrácie a vzburu. Hoci som chcela byť sama so svojimi spomienkami, bola som súčasťou života. Toho života, ktorý sa odohrával v uliciach. Ktorými som bola v tom momente súčasťou aj ja.
Šla som sa pozrieť von z balkóna. Vtom mi kývalo nespočetné množstvo usmiatych ľudí. To ma presvedčilo vyjsť zo svojho úkrytu a stať sa skutočnou súčasťou ich radosti zo života (ale aj alkoholu).
Ako som sa prechádzala uličkami, zašla som do obchodu, aby som si kúpila dačo na večeru. Vtom mi zavolala kamarátka Janka, čo mi padlo veľmi vhod. Povzbudila ma a ja som opäť počula slovenčinu. Chvíľu na to, ako sme spolu dovolali mi zavolal tatino. Z toho som bola ešte viac potešená a pokojnejšia. Zrazu som sa cestou do albergue usmievala aj ja na tých pripitých ľudí. Nevadilo mi, že mi jeden chalan chcel odhryznúť z bagety. :D Zrazu mi prišlo všetko smiešne. Aj tie zvracajúce mladé baby, ktoré si navzájom držali vlasy. (ozajstné kamošky)
Keď som dorazila na izbu zistila som, že mi odpísal aj Matúško (pred odchodom bol mojou spriaznenou dušou) aj učiteľ. Vtedy som si uvedomila, koľko ľudí na mňa myslí, povzbudzuje ma a posiela mi energiu, a modlí sa za mňa. Naozaj očisťujúci deň. V ten deň som si uvedomila, že aj keď sa cítim sama, tak sama nie som a nikdy nebudem.