XI. deň na Camine- Ako na hojdačke

Autor: Lucia Štipčáková | 18.11.2015 o 19:55 | (upravené 18.11.2015 o 20:03) Karma článku: 5,01 | Prečítané:  414x

Open your heart to love... Motto, ktoré bolo napísané na značke pri ceste, a ktoré sa stalo mojím dnešným sprievodcom počas celého dňa. Päť samostatne stojacích slov, ktoré dávajú v jednej vete obrovský význam. 

Dnešný deň na púti bol pre mňa neskutočným darom. Ako iste viete, na púť som sa vydala kvôli tomu, že môj život stratil zmysel. Smiešne, že to zapríčinil človek, ktorý na mňa dokázal zanevrieť a zabudnúť behom minúty. Je zvláštne, ako sa dokážeme upnúť na niečo alebo niekoho, a keď o to prídeme, prídeme vlastne o seba samého. Sme sklamaní sami zo seba...

                Môj deň prebiehal rovnako ako aj tie predchádzajúce, no aj tak bol iný, výnimočný. Cez neopísateľnú bolesť chodidiel, som sa musela premáhať a odhodlávať na každý jeden krok. Aby toho nebolo málo, po niekoľkých odkráčaných metroch mi začal vyskakovať bedrový kĺb. No môj dnešný cieľ bol jasný- León. Takže či som chcela alebo nechcela, či som cítila bolesť viac, či menej, musela som kráčať vpred. Ako Dory v rozprávke Hľadá sa Nemo vravela: stále plávať, stále plávať, ja som si vravela, stále kráčať, stále kráčať.

Prestala som sa zameriavať na všetky problémy a začala som si vychutnávať ranné slnko. Úplne ho milujem. Milujem, ako vrhá tiene na prašnej ceste. Ako vytvára niečo, čo sa v sekunde mení a mizne. Milujem keď ma svojimi teplými lúčmi čičíka a povzbudzuje. Vďaka tomu som po viac ako dvoch hodinách prestala vnímať svoj každodenný rituál bolesti.

Avšak ako som bola ešte nervózna z každého kroku, uvedomila som si, že okoloidúcich pútnikov porovnávam a premeriavam si ich. Akoby som ich súdila za to, čo majú oblečené, akým štýlom kráčajú, ako sa tvária... Keď som si to uvedomila, zaraz som s tým prestala a na púti sa mi to už nikdy nestalo. Cítila som sa zle z tých myšlienok, ktoré mi prebehovali mysľou..

Dnešný celý deň som premýšľala o vzťahoch.. Hej, slabšia chvíľka aj na Camine :) Vtedy ešte moje srdce patrilo tomu, ktorý mu najviac ublížil. Stále som túžila po tom, aby sa všetko vrátilo do starých koľají... Aj po roku odlúčenia som túžila byť s ním. Hoci som medzitým spoznala mnohých zaujímavých chalanov.

No, ale uvedomila som si, že sa vlastne bojím o nejaký iný, akýkoľvek vzťah, aj keď som už naň adepta mala. Človek, ktorý nadovšetko miloval slobodu, hory, prírodu, najmenšiu kvapôčku rosy... Áno, do toho človeka som sa zaľúbila. Učil ma žiť v prírode, v čistej a jednoduchej filozofii sveta. Viedli sme dlhé rozhovory o živote, o podstate človeka, o láske, o samote, o snoch a túžbach. No aj tak to zostalo na kamarátskej úrovni.

Prečo píšem o takýchto intímnostiach v „cestopise“? Pretože v ten deň som hľadala samu seba viac ako po iné dni.. a Camino je presne o tom.. O zamýšľaní sa, o rozjímaní, o hľadaní odpovedí na otázky, ktoré možno neboli ani položené a predsa jestvujú v našich dušiach.

Akoby sa môj duševný stav odrážal aj na tom fyzickom. Opäť som začala pociťovať pichľavú bolesť v bedrovom kĺbe a na ramenách sa mi spravili krvavé odreniny z batoha. Ani neviem ako, ale v ten deň som prešla 30km s členkom veľkým ako jablko. Dnešný deň bol naozaj zázrakom. Nielen skrz to, že som prešla také množstvo kilometrov, ale aj kvôli tomu, že sa začal môj ozdravovací proces. Už som začala prijímať samú seba. Už som sa učila byť sama so sebou a so svojím vnútrom.

No aj napriek tomu, som sa začínala báť, ako to bude v bežnom živote. Či ma Camino zmení natoľko, že budem vedieť žiť jeho filozofiu aj v každodenných situáciách. Či budem vedieť preniesť jeho atmosféru a posolstvo medzi ľudí, ktorí to nikdy nezažili. A hlavne, či budem vedieť otvoriť svoje srdce pre lásku... Akúkoľvek čistú lásku.

 Ooo, a aby som nezabudla, v ten deň sa mi do Leónu nepodarilo prísť. Či som bola sklamaná? Ani nie.. pretože, podarilo sa mi prísť do iného, hodnotnejšieho cieľa :) Do bodu poznania pravdy

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?