X. deň na Camine- Udomácnenie

Autor: Lucia Štipčáková | 18.6.2015 o 15:59 | (upravené 18.11.2015 o 19:52) Karma článku: 5,45 | Prečítané:  719x

  Ako som si večer ľahla po celom dni do postele, začala som uvažovať o uplynulom dni. Snažila som si spomenúť na tie najmenšie detaily a po sumarizácii, som si uvedomila, že v dnešný deň som sa v Španielsku cítila ako doma.

Čím to bolo zapríčinené?

Po niekoľkých odkráčaných kilometroch osamote, pri slabých ranných lúčoch, cez zeleň popri kanály, som natrafila na Chorváta. Prihovoril sa mi, keď som ovoniavala žltý kvet. Mal podmanivú vôňu (ten kvet, samozrejme :) ) smells good... najprv som nerozumela, čo tých chcel povedať, až po pár nechápavých sekundách mi doplo, že reaguje na môj čin a odpovedala som, yes.

Predstavili sme sa (ale za nič si nemôžem spomenúť na jeho meno). Lámavou angličtinou sme sa začali zhovárať, no keď som mu nevedela v angličtine odpovedať na nejakú otázku a po slovensky som si začala ničo šomrať, zastavil ma.

Ty si slovačka? Vedela som, že to nie je slovenčina, ale bolo to slovenčine tak podobné, že som počas toho dňa angličtinu nepotrebovala. Celý deň som sa s ním mohla rozprávať po slovensky a rozumeli sme si. Bol to neopísateľný pocit. Po deviatich dňoch opäť môcť hovoriť slovensky.

Od Chorváta som sa dozvedela, že žije v Rakúsku a má dcéru, ale je žiaľ rozvedený. A že keď prechádzal Pyrenejami, tak mu zliezla celá koža, ako bol veľmi spálený. (dôležitá informácia, keby sa mi niekedy podarilo ísť od začiatku, natrieť sa opaľovacím krémom) Celý čas, čo sme boli spolu sa nám papuľky nezastavili. No zato sme sa my zastavili na pivo.

Moje prvé pivo na Camine. Nemohla som tomu uveriť. Okrem toho, že ma pozval na tento blahodárny mok, chcel mi zaplatiť aj obed (dosť mi pripomínal môjho francúzskeho priateľa Andrého), no s tým som nesúhlasila, ale aj napriek tomu mi vzal aspoň hranolky. Bol to veľmi milý Chorvát.

Počas obeda sme sa rozprávali o našom dnešnom cieli. Ja som chcela končiť o dedinku skôr ako on, pretože v nej bolo albergue donativo. Po obede sme šli ešte kúsok spolu a museli sme sa rozlúčiť. Bolo mi to veľmi ľúto, pretože cítiť domovinu v Španielsku sa mi podarilo prvýkrát a bolo to úžasné... Rozlúčili sme sa a šli sme každý svojou cestou. Lúčenie na Camine je nutné, no nie veselé.

Keď som prišla do svojho cieľa pre dnešný deň, na námestí reštauračnej terasy som zbadala svojho chorvátskeho spolupútnika. Hneď na mňa zavolal. Dohodli sme sa, že pokiaľ nebude v albergue miesto, pôjdem s ním o dedinku ďalej. Keď sme sa stretli už dojedal, tak sme sa dohodli tak, že ma počká 5-10 min na lavičke na konci dediny.

Vbehla som do ubytovne a miesto pre mňa bolo. Chcela som ísť za ním a definitívne mu zaželať buen camino, no pani v albergue trvala na tom, aby som sa riadne ubytovala. Keď sa konečne skončila prehliadka albergue, bežala som na koniec dedinky k lavičke (ako nejaká trgická romanca :D ) Samozrejme, Chorvát tam už nebol. Mrzelo ma, že to dopadlo tak, ako to dopadlo...

Totiž pri druhom dnešnom stretnutí som na ňom videla, že veľmi chce, aby som ešte o jednu dedinku potiahla. Veľmi ma prehováral. Dodnes je mi to ľúto...

Smutná som sa vrátila do albergue, kde ma už čakali starí známi spolupútnici- novo-zélandská rodinka. A v tom na mňa sadol obrovský smútok. Veľmi mi chýbala tá moja rodina, ktorá ma čakala doma. Počas dnešného dňa som mala kúsok domoviny a aj ten bol nenávratne preč bez rozlúčky. Preto som sa rozhodla ísť na omšu a trocha sa duchovne posilniť.

No omša bola pre mňa nočnou morou. Išla som na ňu načerpať, no prišla som ešte viac zdrvená. Žiadna kázeň (nie že by som jej rozumela, ale aj tak), žiaden miništrant, jedna pieseň aj to na konci tejto imitácie omše. Ľudia sa veselo bavili v laviciach počas čítania. Nechápala som.

Po omši som zostala sedieť na námestíčku a pozorovala som španielsku siestu. Deti si vonku kopali loptu, naháňali sa, alebo sa hrali na preliezkach. Vtedy som si zaspomínala na svoje detstvo. Keďže som vyrastala medzi dvomi bratmi a decká od susedov boli tiež iba mužského rodu, trávila som voľné chvíle v ich spoločnosti a s ich hrami. Futbal, hry na policajtov a zlodejov, ninja korytnačky, lozenie po stromoch, stavanie bunkrov, nočné schovávačky. Detstvo je čarovné.

Po návrate z detských čias do reality som si uvedomila, že tie časy boli omnoho lepšie ako tie, čo sú teraz, keď som staršia. Počas leta brigádujem. Väčšinou mám aj 2 brigády. Keď mám voľný deň, presedím ho pri počítači, pretože som lenivá niečo podniknúť a večer sa zmôžem akurát na výjazd do baru s partiou. Troška monotónnejší život.

Po dnešnom dni, nabitom emóciami a spomienkami som si uvedomila, že sa chcem zmeniť. Chcem byť užitočná pre tento svet, nie že by som ho išla spasiť, ale chcem byť so svojim životom spokojná tak, ako som bola spokojná so svojim detstvom. Chcem sa otáčať za svojou minulosťou a neľutovať žiadnu minútu a ani žiadne rozhodnute. Pretože som „dobrá mačka!“ Môj dnešný spolupútnik mi dnes totiž inak ani nepovedal. Iba: „Lucia, ty si dobrá mačka!“

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?