IX. deň a Camine- Druhý dych

Autor: Lucia Štipčáková | 13.2.2015 o 10:41 | Karma článku: 5,94 | Prečítané:  681x

Keď som ráno zoskočila z hornej postele (totiž v tomto albergue nemali na poschodových posteliach rebrík), myslela som si, že som si zlomila oba členky. Prenikla ma v nich obrovská bodavá bolesť. Mohla som si hneď uvedomiť, že je to predzvesť môjho konca na púti...

Keď som krivkala hodinu a pol 3km po rovine, rezignovala som a vzdala som to. Stretla som jedného mladého Brita, ktorý si svižne kráčal a pískal si. No keď ma zbadal ako boľavo kladiem nohu pred nohu ako 80 ročná babička, len sa na mňa s ľútosťou pozrel a povedal: teba to musí naozaj veľmi bolieť. Prikývla som a rozlúčili sme sa úsmevom. On nestrácal svoje tempo a melódiu.

Tá ľútosť bola posledná kvapka. Zavolala som domov a ohlásila svoj príchod. Samozrejme, môj štýl, z veľkého poplachu sa nakoniec neudialo nič. Po veľkom rozruchu, postavení celej rodiny do pozoru a zalarmovaní niekoľkých kamarátov, som sa nakoniec rozhodla pokračovať.

No ale pred mojím definitívnym rozhodnutím pokračovať, mi môj domovský tím zisťoval, ako sa dostanem domov. Babka mi pozerala vlakové spojenie. Okrem toho, že som sa mala asi za 2h dostať do mesta odo mňa vzdialeného niekoľko desiatok kilometrov, som mala počas cesty do Viedne prestupovať v Španielsku, Francúzsku, Nemecku... keď sa to spočítalo, bolo to jedenásť prestupov, plus ešte ten z Viedne do Bratislavy, z Bratislavy do Leopoldova a odtiaľ k nám domov do Hlohovca. To bolo jednoducho nereálne.

Medzi tým mi kamarát poslal telefóne číslo na svoj kamaráta kamiónistu, ktorý chodieval na cesty do Španielska. V sms-ke som sa ho spýtala, či by bol ochotný ma niekde „nalodiť.“ Ochotný by bol, no už 2 dni bol doma, na Slovensku.

Mala som v zálohe ešte jedného kamaráta, ktorý mal ísť do Španielska v tom čase na dovolenku. Tak som mu zavolala. Musel svoju dovolenku presunúť, pretože musel ísť na služobku do Nemecka. V jeho práci to bolo bežné, takže som o jeho slovách nepochybovala. Jednoducho som bola stratená a inej cesty, ako pokračovať v púti nebolo.

Táto situácia ma prvýkrát v živote, donútila zodvihnúť môj palec a pokúsila som sa stopovať. Samozrejme, ako nováčik som si vyberala vodičky a nie vodičov. Riziko, že by mi zastavil chlap a niečo mi spravil bolo v mojej hlave príliš veľké.

Avšak žien za volantom bolo veľmi málo a keď sa na mňa jedna usmiala a pokrčila ramenami, odvážila som sa aj na dvoch, či troch vodičov. Žiaľ, ani pri nich som nemala úspech. Vtom som sa naštvala a bolesť nebolesť, nakopla som svoju zaprášenú „vrtuľku“ a snažila som sa dobehnúť zameškané.

Ešte aj som zle odbočila a mierne som v mestečku poblúdila. Chlapec, ktorý sa bicykloval pred domom, mi naznačil, že idem zle. Položil svoj bicykel, chytil ma za ruku a viedol ma na správnu cestičku. Mala som iba fit tyčinku, tak som mu dala aspoň tú. Aj keď ste na konci so silami, či už fyzickými, alebo psychickými, vždy sa to dokáže otočiť o 180°.

Po tomto stretnutí, som nejak precitla a začala som si užívať nadchádzajúce kroky. Nakoniec som prešla iba 24km, no cítila som sa po tomto zaváhaní silnejšia a odhodlanejšia.

Pri večernej hygiene v albergue som zistila, že som si svoj sprchový gél zabudla v ubytovni, kde som spala minulú noc. No čo už, asi budem troška smrdkať po ceste. Keďže som si nekúpila žiadnu masť na svoje doráňané ústa, mydlo som si tiež neplánovala kúpiť.

Aj tak som si každý deň ručne prepierala spotené oblečenie v rukách, snáď to nebude až také zlé. Našťastie bývalo tekuté mydlo na toaletách, odkiaľ som si vždy nabrala plnú dlaň a bežala do sprchy. Človek sa musí vynájsť v každej situácii :)

Večer, pred spaním som si uvedomila zásadné veci. Nesmiem klamať seba, a ani okolie o svojej „pravde.“ Stavať sa k problémom zodpovedne a nie pred nimi utekať. Nenechať sa zlákať ľahšou cestou a potom ani tú nedotiahnuť do konca. Stáť si za svojim rozhodnutím. Správať sa viac dospelo, alebo, skôr vedieť niesť následky za svoje chyby.

Svoje rozhodnutia si zvážiť z každej strany. Nejednať zbrklo. Skúsiť sa najprv vcítiť do kože toho druhého. Nebáť sa výziev a života! Život je dar, ktorý spôsobuje v ľuďoch radosť...
Peregrino, l'amour est dans chacun...

Všetci ma obehli... (Lucia Štipčáková)
..nikde nikoho.. (Lucia Štipčáková)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?