VIII. deň na Camine- Prebudenie

Autor: Lucia Štipčáková | 12.2.2015 o 19:12 | Karma článku: 4,47 | Prečítané:  592x

Deň ako každý iný. Deň ako každý iný? Opäť kráčam sama, veď to som aj chcela, preto som sa vydala na túto púť sólo. Ľudia okolo sa striedajú a ja som sa naučila kráčať cez bolesť. Celú noc som sa budila na bolesť v nohách. Hneď počas prvých ranných krokov ma doprevádza moja verná kamarátka bolesť.

Neviem, či ste niekedy zažili takú veľkú bolesť, že vám z nej bolo až na zvracanie. Ja som zistila, že také štádium existuje. Myslela som si, že už nedokážem spraviť ani krok. Snažím sa riadiť heslom, pomaly ďalej zájdeš.

Hoci som už nemala pocit na zvracanie z bolesti, cítila som ju úplne všade. Boleli ma bedrové kĺby, kolená, členky, šľapy.. lakte ako som si držala popruhy batoha, z čoho ma boleli aj kĺbiky na palcoch. Zápästia keď som sa snažila si odľahčiť ramená od toľkej váhy. Asi vlastne všetky kĺby. Myslím, že s diagnózou hyperohybné kĺby to bola skutočná makačka.

Okrem toho, som mala úplne popraskané pery, ktoré mi krvácali, a aby toho nebolo málo, spravila sa mi na ústach zima. Myslím, že sa tak telo bránilo voči toľkému fyzickému vyčerpaniu a záťaži.

No aj tak to bolo skvelé, pretože som si stále šla za svojím cieľom. Každý deň, aj keď ma všetko bolelo, kráčala som. A v ten deň som dokráčala do osamoteného albergue, ktoré bolo veľmi pekné a útulné. Kamenné, ako keby to bola stavba zo stredoveku, takže v ňom bolo aj príjemne chladno.

V záhrade boli stromy a tiekol v nej potok, takže moje ubolené nohy až spievali, keď som ich ponorila do tečúcej vody. V albergue som bola ubytovaná so starším Američanom a s niekoľkými mladými ľuďmi, ktorí putovali samostatne. A áno, čítate správne osem-členná krásna rodinka z Nového Zélandu.

Pani, ktorá spravovala albergue hovorila o tom, že na večeru pripraví typické španielske jedlo paellu a ešte nejakú polievku, samozrejme vravela ešte niečo, ale tomu som už nerozumela. Stačili mi informácie o jedle. :) To by som ale nebola ja, keby som nespravila nejaký trapas. Rodinka z Nového Zélandu si navarila svoje jedlo a spoločne sa navečerali.

Ja som išla za správkyňou, či nepotrebuje pomôcť. Povedala, že nie. No aj napriek tomu som pripravila prestieranie. Povedala som si, že aspoň dačo by som mohla spraviť.

Keď sa podávala večera, spokojne som zasadla za okrúhly stôl. Všetci prísediaci na mňa zvláštne pozerali, no nič mi nepovedali. A ja som nechápala prečo sa na mňa tak dívajú. Veď som pomohla s prestieraním … :D Naložila som si polievku a jedla som. No z paelly som si už nenabrala. Pochopila som, že tí ostatní pri stole, si za to jedlo asi zaplatili a ja som si tam sadla ako nezvaný hosť. Poďakovala som sa a išla som sa trápne cítiť k potôčiku.

Keby som im aspoň vedela vysvetliť, že to bolo nedorozumenie a ospravedlniť sa... Aspoň som sa utvrdila v tom, že keď ide človek do cudziny, aspoň troška by mohol ovládať jazyk. No čo už, sedela som pri potôčiku, chladila si v ňom nohy a nadávala si.

V tom som si uvedomila, že v ten rok nemám šancu zvládnuť celé Camino. Okrem tých problémov, ktoré som mala s kĺbmi, tu boli aj tie, ktoré vo svojom živote odmietam a to sú práve finančné problémy. Totiž odmietam peniaze. V tom čase som bola presvedčená, že peniaze sú len akýsi papierik a človek môže žiť aj bez nich. Že sa dokáže o seba postarať aj iným spôsobom, nie len tým tuctovým. (napríklad som si myslela, že budem mať vlastnú záhradu a tam si pestovať zeleninu a ovocie, že si budem piecť vlastný domáci chlieb, že budem mať políčko s obilím a budem si sama mlieť múku... no,

naivka, ktorá šla na skusy do sveta.. aj keď jeden nikdy nevie)

Po týždni nemám žiadne peniaze. Keby to dnešné ubytko stálo o euro, či 50 centov viac, musím kráčať ďalšie 2h do mesta, v ktorom bol bankomat. Začala som špekulovať.

Musím tým pádom ukončiť hneď cestu a ísť domov? Alebo sa odveziem autobusom 100km od Santiaga a prejdem aspoň to? Predsa nemôžem prosiť rodičov, aby mi na účet stále posielali peniaze a tváriť sa, že je všetko v poriadku.

Po dnešnom dni som si uvedomila, že chcem študovať a byť vzdelaná. Mať rozhľad a nepraktizovať moju životnú techniku byť hodenou do vody a zachráň sa ako vieš. Chcem sa naučiť skočiť šípku a plávať rôzne štýly, nie len jeden, to by bolo príliš obmedzujúce.. Chcem sa vedieť prihovoriť cudzincovi, keď už nie v jeho reči, tak aspoň v angličtine a zdieľať jeho pocity.. Chcem byť so svojou rodinou a zažívať s nimi tie spoločné večere, ako aj 8-členná rodina od protinožcov. Áno, toto všetko chcem.. A teraz si kladiem otázku, prišla by som na toto všetko, keby som nešla na Camino?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?