VII. deň na Camine- Pokora

Autor: Lucia Štipčáková | 5.2.2015 o 19:52 | (upravené 5.2.2015 o 22:23) Karma článku: 4,08 | Prečítané:  592x

Po včerajšom dni vo mne ešte stále zotrvávali tie zvláštne, negatívne pocity. Niekedy som typická žena, ktorá sa zobudí so zlou náladou a vlastne ani nemá dôvod byť podráždená. Veď bol nový deň, ktorý sa ešte len začal a mohol byť úplne iný ako ten predchádzajúci, mohol byť 100násobne lepší.

Stretnutie s Tomasom počas obeda (Lucia Štipčáková)
Cesta, ktorá nekončí (Lucia Štipčáková)

Myslím, že ma hnevalo to, že som sa za 10€ vyspala rovnako dobre/zle ako za 5€. Ale to bola asi iba zámienka, akési povolenie na hnev. Každopádne, chcela som čo najskôr opustiť ubytovňu, no všetko sa to nejak naťahovalo- karma. :)

Nohy ma boleli hneď od rána, po prvých krokoch. Bála som sa, že kilometre, ktoré som mala v ten deň v pláne prejsť, neprejdem. V tom som sa upokojila, spomalila som a začala som si vychutnávať každý boľavý krok. Nejako som tú bolesť odovzdala. Učila som sa prijímať aj to, čoho som sa bála a čo ma nesmierne bolelo.

No po pár kilometroch sa k bolesti pridal aj pocit hladu a opäť som zostala podráždená. Navyše som mala od slnka tak suché pery, že mi praskali a šupinateli. Dokonca mi liezli na nervy ostatní pútnici, ktorí si veselo vykračovali. Povedala som si, že sa o 40minút musím najesť, lebo nevydržím sama so sebou.

Zrazu, ako som kráčala po prašnej ceste som oproti na kopci zbadala jeden jediný strom. Oáza. Slnko bolo v ten deň naozaj veľmi silné. Snažila som sa k nemu dostať čo najrýchlejšie, aby som sa pod ním v pokoji mohla naobedovať. V duchu som sa modlila, aby pod ním nebolo plno. Našťastie som sa mohla pod jeho korunou pohodlne usadiť a vytiahnúť si obed. Salámou som si potierala pery, aby sa mi troška omastili, a aby sa mi tak aspoň trocha zahojili a ochránili pred slnkom. Cítila som sa ako Bear Grylls človek v divočine :D.

Zrazu sa spoza kopčeka vynoril Tomaso. Hneď ako ma zbadal zamieril ku mne. Bolo to tak nádherné stretnutie, že sme sa spontánne objali so širokým úsmevom. Medzitým ako som jedla sme sa rozprávali, ako sme prežili tie necelé dva dni. Dali sme si spoločnú vysmiatu fotku a obedovali sme. Po obede sme sa zase objali na rozlúčku, popriali si buen camino a vydali sa každý svojou cestou, tým istým smerom. Bolo to veľmi povzbudzujúce a príjemné stretnutie.

Vlastne sa uskutočnilo na tom najkrajšom mieste, na akom sa mohlo. Na vyvýšenom mieste, s jediným zdrojom chládku v najväčšej horúčave dňa (v podobe toho jedného stromu s bohatou korunou), na širokej poľnej ceste, medzi vlniacim sa obilím a červeným morom rozkvitnutých vlčích makov. Pred a za nami sa ťahala prašná cesta, ktorá nemala ani začiatok, ani koniec.

Až po tomto stretnutí, kedy som pocítila príval energie a pokory, som si uvedomila, o čom to všetko na Camine je. Cítila som radosť, no zároveň aj smútok, pretože som vedela, že počas mojej púte už ani Andrého, ani Tomasa nestretnem...

Po príchode do Santo Domingo de la Calzada, kde som stretla ešte Tomasa pri fontáne ako si bral vodu, som nasadla na autobus do Burgos (67km). Cítila som sa, akoby som podvádzala, no uvedomovala som si aj tú skutočnosť, že nemám financie a celú cestu by sa mi nepodarilo absolvovať. (čo som v podstate aj neabsolvovala)

V autobuse som si uvedomila, že som istým spôsobom spálila mosty. Odtrhla sa od dna istoty a rozhodla som sa pomaly plávať za slnkom, na hladinu nepoznaného. Skôr som bola z toho smutná, ako by som mala strach.

Zrazu som sa ocitla v inej časti, inej etape púte. Cítila som sa ako cudzia. Vedela som, že také stretnutie ako s Tomasom už nezažijem, pretože som tu nemala svojho spolupútnika. No okolnosti ma k tomuto rozhodnutiu nútili...

V Burgos som sa prešla po meste už pri slnečných lúčoch, ktoré neboli také intenzívne ako pri stretnutí s Tomasom. Ubytovala som sa v albergue a pripravovala sa na ďalší deň na púti. Ubolená fyzicky, ale aj na duši, že som si cestu musela zase o niečo skrátiť a nie prejsť ju po vlastných, som zaspávala do ďalšieho dňa.

V ďalšom putovaní, buen camino, dezertér!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?