V. deň na Camine - Rozlúčenie

Autor: Lucia Štipčáková | 3.11.2014 o 0:26 | (upravené 3.11.2014 o 7:58) Karma článku: 6,51 | Prečítané:  713x

Ďalšie ráno som mala atypický budíček. Keďže som spala na hornej posteli a André na dolnej, budil ma tak, že mi nohami kopal do postele. Vravím si,  to nie je možné Ja chcem ešte spať! Keď som sa vyklonila a pozrela sa na neho, videla som len obrovský úsmev a počula slová  bonjour Lucia Ça va? Čo iné som mohla robiť ako mu úsmev opätovať?

Zliezla som z postele a šli sme raňajkovať ten super jogurt zo včera. Keď mám pravdu povedať, vôbec mi nechutil. No keď som videla Andrého, ako mľaská, tvárila som sa, že je skvelý. No nebola som schopná dojesť ho.

Vyrazili sme na cestu. Spočiatku bolo zamračené, no aj tak sa mi kráčalo veľmi dobre. S Andrém sme sa rozprávali a napodiv, myslím, že sme si rozumeli celkom fajn. Celý deň sme sa obiehali s dvomi mladými Talianmi.

Vôbec na mňa nespravili dobrý dojem. Stále len pofajčievali. Niečo mi na nich nesedelo. No asi o 2h sme sa s nimi stretli, teda vlastne už iba s jedným. Snažila som sa ho ignorovať.

Keď sme s Andrém zostupovali z kopca, André sa pošmykol na štrku a spadol. Dosť som sa zľakla. Zrazu pribehol mladý Talian a pomáhal mi zodvihnúť môjho francúzskeho spolupútnika. Vtedy som svoj obraz o Talianovi mierne upravila. André sa pozviechal, poďakoval a šli sme ďalej. Mal trocha odreté koleno, nič vážne.

Po chvíli sme si dali prestávku na tú sľúbenú kávu. Víťazoslávne som Andrému niesla šálku kávy s pocitom, že aspoň troška sa odvďačím za potraviny, ktoré mi včera kúpil. No len čo som si k nemu prisadla, on sa už dvíhal, že ide ešte niečo vziať. Za kávu som dostala koláčik. Nekonečný, začarovaný kruh a štedrosť Andrého.

Ani neviem ako a zrazu sme sa ocitli v mestečku Viana. Asi 25-30km od Los Arcos, nášho východzieho bodu. Môj spolupútnik však povedal, že pre dnešok jeho cesta končí. Čo znamenalo, že sme sa museli rozlúčiť. Už len pri chystaní si rozlúčkovej reči, mi zostalo veľmi smutno.

Ako som pri včerajšom kráčaní túžila po samote, zrazu, o deň neskôr sa mi moje túžby naplnili. Zrazu sme sa mali rozlúčiť. Možno hlúpe prirovnanie, ale putovanie s Andrém bolo ako prvá láska.

Naučil ma veľa vecí, bol prvým človekom, s ktorým som putovala a zdielala všetky pocity (teda aspoň tie, ktoré som vedela slovami vyjadriť), delili sme sa o jedlo... Veru, ťažko sa mi lúčilo, hoci som vedela, že raz tá chvíľa musí nastať. Uvedomila som si, že naše cesty sa na určitý čas rozchádzajú.

Keď som Andrému s ťažkým srdcom povedala, že ja musím pokračovať, aby som to stihla podľa plánu pochopil to a nabalil mi svoje zvyšné potraviny. Keď som namietala povedal, že si ich musím zobrať, lebo aj tak nemám peniaze, že on sa navečeria v reštaurácií. Okrem toho mi vo svojom sprievodcovi pozrel „donativo albergue“, čiže ubytovne s dobrovoľným príspevkom, kde by som prakticky prenocovala zadarmo, na ďalšie 3 dni dopredu.

Aby toho nebolo málo, zastavil spomínanéhomladého Taliana, ktorý nás práve obiehal. Spýtal sa ho, kde dnes končí. Talian svoje putovanie končil v Logroñe ako aj ja. Takže mi vlastne dohodol aj spoločníka na ďalšej ceste. Ja som však nechcela, aby mi takto dohadoval chalana, z ktorého som nemala dobrý pocit. No na moje začudovanie, mladý Talian súhlasil s tým, že dnes spoločne dokráčame do Logroña. Od Andrého som si vypýtala adresu srdečne som sa mu poďakovala a kráčala som za novým dobrodružstvom s mladým Talianom Tommasom.

Počas našich spoločných 9 kilometrov, sme prehodili zopár viet. Nebolo mi vôbec príjemne, skôr naopak, cítila som sa veľmi hlúpo a vtieravo. No nakoniec sme to zvládli a ubytovali sa v jednej z ubytovní, ktoré mi André zaznačil.

Pri ubytovávaní som si všimla, že Tommaso bude mať o pár dní narodeniny. Zapísala som si dátum 26.6. a povedala som si, že keď budeme ešte spolu kráčať, spravím mu tortu. Snažila som sa využiť všetko, čo ma André naučil.

Navarila som opäť zemiakovú kašu z prášku, pridala klobásu pre chuť a pozvala Tommasa k stolu. Bol úplne prekvapený. Povedal, že ešte nikdy počas púte takto nejedol. Ponúkol sa, že po večeri poumýva riad. Presne ako sa ponúkol aj André, keď som varila toto populárne menu na oplátku za obed.

Na výške som sa zase naučila, že aj keď nefajčím, udržiavať kontakty treba a tak som stála pri Tommasovi a snažila sa konverzovať, kým dofajčí cigaretu. Keď dofajčil rozhodla som sa ísť pozrieť si mesto, bolo to jedno z tých miest, ktoré vyzerali na mapke dosť veľké. V skutočnosti aj boli, pretože som troška poblúdila, no našťastie som stretla chlapíka, čo býval tiež v tej istej ubytovni ako my. Ako sme sa rozprávali smerovali sme do ubytovne. Je úžasné, koľko zaujímavých ľudí na camine stretnete.

Keď sme sa vrátili do albergue išla som si ľahnúť a opäť som sumarizovala deň. Zistila som, že ľudia nie sú zlí. Že ten Talian, ktorý sa mi ešte ráno nepozdával, je vlastne milý chalan. Zistila som, že je lepšie nemať predsudky, a že mám v každom vidieť len to, čo v ňom naozaj je. Vidieť tie vlastnosti, ktoré v ňom prevažujú, a to je práve tá dobrota a otvorenosť, ktoré sú v každom z nás. Camino ponúka úplne iný, alebo skôr zabudnutý pohľad na človeka. Camino robí ľudí takými, akí sú vo svojej podstate.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?