IV. deň na Camine - Niečo mi chýba

Autor: Lucia Štipčáková | 2.11.2014 o 22:13 | (upravené 3.11.2014 o 7:11) Karma článku: 6,28 | Prečítané:  615x

Som na ceste ešte len štvrtý deň a chýba mi spoločnosť a intimita zároveň. Také typické schizofrenické pre ženu :) Som veľmi rada v spoločnosti svojho Francúza, no chýba mi spontánny a nestrojený rozhovor v rodnom jazyku. Je unavujúce byť stále v strehu a premýšľať ako sa moje slovenské myšlienky premenia na francúzske vety, ktoré by dávali aspoň ako taký význam.

Je veľa momentov, kedy by som najradšej kráčala sama. Len ja a moje myšlienky. Len ja a moja stratená duša, ktorú sa snažím nájsť. Len ja a moje zlomené srdce, ktoré sa snaží opäť zoceliť a posilniť. Chcem premýšľať nad budúcnosťou, no aj nad minulosťou, z ktorej sa chcem poučiť.

No aj tak, to, čo tu zažívam je pre mňa čarovné. Dnes sme sa stretli s Gillian, Andrého kamošku. V deň, keď som spoznala Andrého ona si musela dať pauzu, pre veľké bolesti nôh. A dnes sme sa konečne stretli.

Opäť sme si navarili večeru a spoločne zasadli za stôl. Síce som sa v tej rýchlej francúzštine maximálne strácala, no André a Gillian boli veľmi šťastní. V podstate som nepotrebovala rozumieť ich jazyku, stačilo, že som porozumela ich radosti. Bola som pozorovateľom a nasávala som tú energiu, ktorá žiarila okolo nich.

Po večeri sme šli na nákup, aby sme doplnili zásoby na ďalšie putovanie. Myslím, že som si kúpila svoju klasickú stravu. Dve bagety, lekvár a jednu konzervu tuniaka. No André mi kúpil ešte aj jeho obľúbený jogurt. Teda vlastne, mi kúpil všetko, pretože mi nedovolil zaplatiť. Teraz, s odstupom času si viac a viac vážim, čo všetko pre mňa robil. Aby boli obe strany spokojné, dohodli sme sa, že ho za nákup pozvem ráno na kávu.

Keďže bola nedeľa, rozhodla som sa ísť po nákupe do kostola. Samozrejme, nič som nerozumela, ale aj tak to bola pre mňa dojímavá omša. Vlastne som niečo rozumela. V závere kňaz vyzýval peregrinos, aby po omši zostali na požehnanie pre pútnikov. Zostala som, vlastne som asi až tak nerozumela, ale ženy sú všeobecne domýšľavé. A keďže tam zopár ľudí zostalo, utvrdila som sa, že som si domyslela správne.

Keď nám kňaz udeľoval požehnanie, pýtal sa, v akom jazyku chceme požehnanie dostať. Samozrejme odzneli jazyky ako španielčina, francúzština, taliančina, angličtina, nemčina.. Keď sa ešte spýtal, či chce niekto v inom, svojom rodnom jazyku, podstúpila som bližšie a skromne sa spýtala, in Slovak? Vtedy sa všetci rozosmiali. Samozrejme, že v slovenčine sa požehnanie nekonalo :D

Ako som sa vracala z kostola do albergue, videla som španielsky manželský pár ako si navzájom obaja masírujú chodidlá a so smiechom sa hádajú. Zo spŕch z ubytovne bolo zase počuť veselé pískanie pútnikov. Aj tieto maličkosti robia Camino de Santiago caminom.

No aj tak som dnešný deň končila s myšlienkou, že mi chýba Slovač. Alebo aspoň niekto z bratov Čechov by mi spravil radosť. Avšak aj napriek tomu som mala z dnešného dňa taký pocit, že na camine sa ľudia spájajú pre jeden cieľ. Pre spoločenstvo a rodinu. Každý, kto je na púti, je v spoločenstve pútnikov a každý je členom rodiny Camino.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?