III: deň na Camine - dážď očisťuje a ľudia darujú

Autor: Lucia Štipčáková | 2.7.2014 o 21:55 | (upravené 2.7.2014 o 22:04) Karma článku: 6,19 | Prečítané:  812x

Ráno som sa zobudila, rýchlo si zbalila spacák a snažila som sa čo najskôr opustiť albergue, aby ma náhodou správca neprichytil, keďže som spala načierno. Samozrejme, poďakovala som sa mojím záchrankyniam a vybrala som sa opäť na „cestu.“ Keď som vyšla von, zistila som, že z neba padajú malé, chladné kvapôčky vody. Usmiala som sa, pretože milujem vôňu dažďa.

            Prešla som niekoľkými kamennými uličkami a zacítila rannú kávu, ktorú si pútnici vychutnávali v malej pekárničke. Čo môže byť lepší štart dňa, ako čerstvý croissant a silná, horúca káva pri rozhovor s priateľom z púte? Vošla som dnu, kúpila si bagetu a kráčala v smere šípok...

            S vyšším počtom kilometrov v nohách, sa zvyšovala aj intenzita dažďa. Hovorím si, veď som si kúpila nepremokavú bundu (v lidli (nerobím reklamu)) a odtestovala som ju,nie je šanca aby mi premokla, nepremokne. Musím uznať, že keby som ešte chvíľu váhala s vytiahnutím pršiplášťa, zmoknem do nitky. Ako som sa snažila za pochodu si vytiahnuť pršiplášť, počula som, ako na mňa kričí známy hlas. „Salut, Lucia! Aider?“  Hneď mi bolo jasné, že na mňa kričí André.

            Pomohol mi s pršiplášťom a zvyšok cesty sme spolu kráčali, teda aspoň pre ten deň. Krajina bola mierne kopcovitá a povestné španielske blato mi znepríjemňovalo putovanie každým krokom. Keďže ma ešte stále bolela šľacha na nohe, na vysoké topánky som ani nepomyslela a rozhodla som sa to risknúť v sandáloch.

            Blato som mala všade možne, ale vysokú obuv som za celý deň nepoužila. Okrem toho, že som bola od blata špinavá od hlavy až po päty ako prasiatko, tým nedehonestujem toto milé zvieratko, sme  sa s Andrém smiali jeden na druhom, keď sme sa na blate šmýkali ako na klzisku. V tento deň bola cesta náročná na udržanie rovnováhy, no brániciam sme dali tiež zabrať.

            No prišiel aj nepríjemný moment. André počas kráčania zakopol, spadol a šúchal sa po štrku. Mal rozbité koleno, ale inak bol v poriadku. Myslím, že sa skôr zľakol ako zranil. Vtedy k nám pribehol mladý Talian Tomaso, ktorý mi ho pomohol zdvihnúť. Vtedy som ešte nevedela, že sa o pár dní stane mojím spoluputovníkom. 

            Ubytovali sme sa pre mňa v jednej z najlepších ubytovní. Nie, žeby bola luxusná, ale bola veľmi útulná a jej správcovia boli veľmi milí Francúzi. Keby ste sa niekedy ocitli v mestečku Estella určite navštívte ubytovňu svätého Michala.

            Andrému som chcela oplatiť ten luxusný obed, tak som mu navrhla, že navarím večeru. Ibaže od luxusu mala akosi príliš ďaleko. Zo svojich zásob z domu som z batohu vytiahla zemiakovú kašu v prášku. Do hrnca som pridala vodu a varila pokrm, ktorý bol na moje pomery tak akurát.

            V niektorých albergue je taký zvyk, že v ňom pútnici nechávajú zvyšky potravín pre ostatných pútnikov, ktoré už nepotrebujú. Istý druh obdarovania pútnikov navzájom. A toto albergue bolo jedno z nich. Takže som do zemiakovej kaše mohla pridať ešte aj kúsok salámy a mohla som ju dochutiť korením.

            Starší taliansky pár na večeru pripravil cestoviny s omáčkou. Spolu s manželom z talianskeho páru sme prestreli na stôl a všetci sme spoločne večerali. Každý ochutnal z každého. Bol to naozaj veľmi čarovný večer. Pri jednom stole sedeli dvaja Taliani, jeden Francúz a jedna Slovenka. Je až neuveriteľné, že sme sa všetci medzi sebou rozprávali a dokázali sme si porozumieť. Po večeri André otvoril jeho najobľúbenejšie ružové víno a pri večernom šere sme popíjali a bavili sa.

            Keď som mala po nejakej dobe unavený mozog a prestala som vnímať cudziu reč, uvedomila som si, že mi chýbajú Slováci. Že mi chýba konverzácia v jazyku, ktorému bez problémov rozumiem a nemusím niekoľko minút rozmýšľať nad tým ako skomponovať komplikovanú vetu.

            Po večeri André povedal, že poumýva riad. Vraj keď ja som navarila, on uprace. Myslíte, že príprava zemiakovej kaše zo sáčku sa dá považovať za varenie? No bol neoblomný a pustil sa do umývania riadov.

            Všimla som si, že sa tu ubytovala aj jedna mladá holka z Kórei, ktorej som počas dnešného putovania darovala leukoplast na krvavé otlaky, (aj také môže byť putovanie za sebapoznaním) hoci som sama mala na nohe tri veľké, ktoré dosť boleli.

            Keď som si ľahla večer do svojho spacáku a sumarizovala dnešný deň, napĺňala ma obrovská radosť a šťastie. Spomenula som si, ako mi André kúpil banán a nútil ma jesť jeho datle, aby som mala dostatok energie na putovanie.

            Uvedomila som si, že Camino, je život v skratke. Neustále, za každého „počasia“ sa hýbeme. Či vedome, alebo nevedome, ale nikdy nestojíme na mieste. Veľa ráz zakopneme, pošmykneme sa, nerozumieme si s ostatnými, ale ideme. Každý, kto je na púti do Santiaga podvedome obdarúva ostatných. Už len tým, keď obieha iného pútnika a zaželá mu: Buen Camino! Každý, kto dáva, neráta s tým, že ten, koho obdaroval mu to vráti. Práve naopak, jeho dar je dokonalá čistota srdca. Nie vypočítavosť.

            A myslím, že práve toto sa v bežnom ľudskom živote stráca. Nikto dnes nerobí nič nezištne, len tak, aby druhému spravil radosť. Ľudia sa dnes náhlia za prácou a zábezpekou. Kedy sme naposledy posedeli s priateľmi pri dobrom jedle? Kedy sme poskytli pomocnú ruku, keď sme pomoc najviac sami potrebovali? 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?