II. deň na Camine -Kráčam

Autor: Lucia Štipčáková | 29.1.2014 o 14:39 | (upravené 12.2.2015 o 17:21) Karma článku: 6,77 | Prečítané:  957x

 Druhý deň vo vytúženom Španielsku som začala spontánnym budíčkom na šum a ruch v ubytovni, keďže som ešte stále nemala funkčný mobil a žiadny budíček. Zo začiatku sa mi príliš nechcelo vstávať (predsa len som mala naplánovaných 25km s ťažkým batohom na chrbte), ale keď som si uvedomila, čo všetko môžem zažiť a aká veľká výzva to je, a čo všetko som v predchádzajúci deň prežila, bolo rozhodnuté.

 

Môj prvý kontakt, ktorý som v ten deň zažila bol s Andrém. Francúzom, s ktorým som predchádzajúci deň končila. Usmiali sme sa na seba a každý si „hľadel svojho“. Po rýchlom pobalení sa, som vykročila opäť do ulíc Pamplony. Keďže som nemala žiadne peniaze, mojou prvou zastávkou bol bankomat.

Žeby ďalšie zažívanie stresu? Kdeže... Už som sa mierne obrnila a hoci som si šla vybrať peniaze s tým rizikom, že sa môže stať, že mi bankomat zhltne kartičku a zostanem už totálne „švorc,“ riskla som to.

Síce sa mi peniaze nepodarilo vybrať hneď na prvý pokus, experiment číslo dva bol podstatne úspešnejší. Ako som si ešte doma rozplánovala stravovanie, na raňajky som si dala jednu fit tyčinku a čakala som, že do obeda, ktorý som mala v pláne tak na jedenástu hodinu, som mala mať podľa mojich odhadov dostatok energie a síl. (naozaj naivný plán...)

V to ráno sa mi kráčalo úplne skvelo. Cítila som sa veľmi silná a odhodlaná ísť si za svojím snom a cieľom. Dýchala som zhlboka (bolo po daždi) a usmievala sa na každého, čo šiel okolo. Či to bol pútnik, bežec, ženička, ktorá šla ráno z obchodu aby mohla rodine pripraviť raňajky. Vychutnávala som si každý krok, každú žltú šípku, každý vnem.

Mala som síce menšie obavy, či idem správne lebo občas sa mi strácali pútnici, ktorí šli predo mnou, no našťastie sa mi v krízových chvíľach vždy nejaký pútnik ukázal. Po pár kilometroch sme opustili Pamplonu a rovinatý terén sa zrazu zmenil na mierne stúpanie.

Z asfaltových ciest sa zaraz stali kamenisté, štrkové a nakoniec prašné cesty, ktoré boli po daždi neuveriteľne klzké. Keď som kráčala po tom slizkom blate, nohy sa mi rozchádzali a mala som problém udržať rovnováhu. Takže som svoje super sandále (kúpené práve pre túto príležitosť) musela vymeniť za vysokú obuv, v ktorej ma príšerne boleli nohy. (Totižto, s kamarátom som bola víkend pre mojím odchodom na 30km túre, aby som si „akože“ odtestovala, čo ma čaká v Španielsku. Po tej testovacej túre som mala problémy s achilovkou.)

Nevadilo by mi kráčať v blate v sandálkach, no španielske blato bolo príliš lepkavé a vyzúvalo ma z nich. Predstavte si stojíte na úzkom chodníčku, prší, rýchlo si vyberáte z batoha pršiplášť, nemáte ho kam položiť, tak sa snažíte stáť na jednej nohe, aby ste tú druhú mohli mať ohnutú v kolene a mať na nej položený batoh. Následne na to si prezúvate topánky a hľadáte ponožky. Popritom okolo vás chodia ďalší pútnici, ktorí vám želajú buen camino a ponúkajú vám pomoc. A vy? Vy sa len usmejete, lebo chcete zažiť úplne všetko sám, sama. Chcete byť nezávislým a tváriť sa, že všetko zvládnete sami.

Asi tretinu cesty som šla naozaj v bolestiach, ale hovorila som si, že to zvládnem. Mala som ešte dostatok síl, energie a odhodlania našetrených z domova. Hoci sa mi zrazu kráčalo veľmi ťažko, ďalšiu energiu som prijímala od pútnikov z ubytovne, v ktorej som predchádzajúcu noc spala. Tí sa len smiali a niečo mi rozprávali a gestami naznačovali, ale ja som im vôbec nerozumela, tak som sa, predpokladám, iba „priblblo“ usmievala. Však čo iné mi ostávalo. :)

Pri maketách pútnikov, sme sa dali do reči s Andrém a od tej chvíle sme spolu kráčali. Bolo to úžasné. Hoci sme si zo začiatku príliš nerozumeli, čo sa mojich jazykových schopností týka, no svojim spôsobom sme si nie že rozumeli, ale porozumeli. Camino spája ľudí rôznych národností, pohlaví a generácii. André bol starší pánko. Aj keď nemám odhad, predpokladám, že mohol mať okolo 60 rokov.

Na Camine bol už piatykrát každou trasou, ktorou sa dá ísť. Tento rok štartoval až v Le Puy. Keďže Camino veľmi dobre poznal, doporučil mi ísť sa pozrieť na jeden kostolík mimo značenej cesty. Súhlasila som, veď som si prišla po zážitky a nie prejsť Camino za pár dní a nič nevidieť.

Pri kostolíku sme sa občerstvili práve dozrievajúcimi čerešňami a pokračovali smer Puente la Reina. Ako sme prechádzali poliami, na ktorých dozrievala úroda, učil ma ako sa to povie po francúzsky. Bolo to veľmi milé a veľmi sme sa nasmiali na mojej výslovnosti. Keď sme prišli do Puente la Reina, André bol neuveriteľne šťastný. Bodaj by nie, keď bol v polovici svojej cesty, čo je odhadom 650km od nášho spoločného cieľa. Veru, musel to byť naozaj skvelý pocit.

Jeho polovica bolestí, „samoty,“ odriekania a rôznych iných zážitkov. Naozaj patričný dôvod to osláviť. André ma pozval na obed. Musím priznať, že mi to bolo hlúpe, ale André bol neoblomný a trval na pozvaní. Hoci som odmietala, nakoniec som pozvanie prijala. Predsa len som nemala veľa peňazí na rozhadzovanie a musím uznať, že mi bolo v jeho spoločnosti veselšie. Nebola som sama a André bol ostrieľaným pútnikom, ktorý ma mohol o púti veľa naučiť.

Obed bol pre mňa jeden úžasný zážitok. Po prvýkrát som jedla morské príšerky, aj keď som sa toho bála a mala som predsudky, chutili mi. Myslím, že aj keby som niečo odmietla, André by donucovacími prostriedkami (prísny pohľad) prinútil zjesť čokoľvek.Snažila som sa vyhnúť kúsku mäsa, čo som mala na taniri, (nevedela som čo je to zač) no márne. André sa mi snažil ten druh mäsa pomenovať, ale ako väčšine vecí z našich rozhovov som mu nerozumela. Nič neobvyklé.

Najviac sa mi páčilo, že sa o jedlo so mnou delil. Keď sme mali každý svoje tapas, ponúkol ma svojím, aby som ochutnala čo najviac druhov. Keď som pri hlavnom jedle nevedela ako otvoriť mušle a rôzne „škebličky,“ o všetko sa postaral. Ako pravý Francúz objednal k obedu víno a vychutnával jedlo. No musím poznamenať, že Francúzi nejedia pomaly, teda aspoň André nie.

Po obede sme sa rozlúčili a každý si šiel hľadať vlastné ubytovanie. Viete, keď s niekym kráčate celý deň, odhaľujete mu kúsok zo svojho sveta. Odhaľujete svoju vlastnú osobu, svoje zázemie a vzťahy. Nevedomky ponúkate to, čo v ponuke ani nemáte, teda aspoň neviete, že máte.

Z môjho rozprávania asi mierne vycítil, že moje finančné prostriedky som nechala v Budapešti na letisku. Preto mi vo svojom sprievodcovi našiel najlacnejšiu ubytovňu. Hoci 5 eur nebolo veľa, mala som v pláne spať vonku. Poďakovala som sa mu a išla som sa poobzerať po vhodnom mieste.

Našla som si pár lokalít, no ešte som si vychutnávala pôvab a romantiku mestečka. Sadla som si na most a čerpala energiu zo Slnka, z domácich, z pútnikov... Všetko mi pripadalo nádherné a krásne, plné života a harmónie. Dokázala som na tom moste sedieť celé hodiny, nechcelo sa mi z toho miesta odísť.

No povinnosti ma nútili nájsť pripojenie k internetu. Zašla som si teda do bibliotéky a snažila sa spojiť so vzdialenými láskami, ktoré som nechala doma. Viete, niekedy stačí pár chvíľ strávených v iných dimenziách a uvedomíte si veci, v ktorých ste mali mať jasno už dávno.

Neuveriteľne mi chýbala rodina. Necítila som sa sama, ale niečo mi chýbalo. Keď som prišla do bibliotéky a konečne sa pripojila na internet, zistila som, že brat si moju správu ešte neprečítal a moje obavy sa prehĺbili. Myslela som si, že je všetko v „suchu“ a vedia, že som v poriadku, no stal sa presný opak. Nevedeli o mne už druhý deň vôbec nič a to som sa im mala ozvať hneď po prílete do Barcelony.

Našťastie bola sesternica pripojená na sociálnej sieti tak som jej rýchlo napísala aby zavolali k nám domov a dali im vedieť že som ok. Vtedy sa prihlásil aj brat, pozrel mi pin kód a Lucka už nebola odrezaná od sveta. Chvalabohu :)

Spokojne som sa opäť vybrala sadnúť si na most, bolo to naozaj magické miesto. Pristavili sa pri mne dve Francúzky, ktoré sme s Andrém celý deň stretávali. Prehodili sme pár viet a keď zistili, že nie som z Francúzska, ale zo Slovenska boli prekvapené ako dobre hovorím po francúzsky. (to som bola prekvapená aj ja, pretože po francúzsky dobre neviem :D )

Po rozhovore som šla spať. Vyšla som si na kopec ktorý bol lemovaný ovocným sadom, z ktorého bolo vidno na celé mesto, ktoré slnko zalievalo teplými farbami. Rozložila som si karimatku a spacák. Doklady a peniaze som si hodila k nohám do spacáku a snažila som sa zaspať.

Samozrejme, moja predstavivosť a fantázia pracovali na plné obrátky. Aj pri tom najmenšom puknutí, či šuchnutí sa mi zrýchlil tep a oči som mala na stopkách. Myslím, že som počula aj trávu ako kolíše vo vetre. Snažila som sa nemyslieť na tie reči rodičov, v ktorých mi opisovali tie najhoršie scenáre, čo sa mi ako samému dievčaťu môže v cudzej krajine stať. Žiaľ, sugescia a zistenie, že som sa utáborila na mravenisku (myslím, že aj to mravenisko som si iba nahovorila, aby som sa sama pred sebou nehanbila aký som bojko) viedli moje kroky do ubytovne za 5eur.

Pán, ktorý ju spravoval mi povedal, že už má plno, že mám ísť skúsiť niečo iné. Ibaže, podľa môjho sprievodcu tam bolo už iba jedno albergue a to za 15eur, až za kopcom, na ktorom som pôvodne chcela prenocovať.

Bola to obrovská ubytovňa, ktorá mala našťastie oplotený areál. Hovorím si: „super, dohodnem sa, že prespím vonku. Budem to mať zadarmo a budem sa cítiť v bezpečí.“ Omyl. Španiel mi na recepcii povedal, že niečo také sa nedá, ale povedal mi, že keď spím jednu, dve noci v meste na lavičke, policajti to neriešia. Myslíte, že aj keď je to pravdepodobne bežné, že pútnici spia na lavičke, že som do toho šla?

Samozrejme, zvažovala som tú možnosť, ale keď sa okolo polnoci začali po námestí pohybovať rôzne indivídua tak som túto možnosť pochovala.

Opäť som sa vrátila do ubytovne za 5eur s prosíkom. Ten pán tam už nebol, no zato tam boli veľmi milé španielske pútničky. Lámavou angličtinou som im vysvetlila, čo je vo veci. Bola som ochotná zaplatiť tie peniaze a spať na zemi v spacáku. Povedali, že nič platiť nebudem a prepašovali ma k sebe do izby. Tam som sa zase „utáborila“ a takmer spokojne zaspala. Bála som sa, či ma niekto neprezradí a nevyhodia ma. Našťastie sa nič také nestalo.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?