I. deň na Camine -Viac odvahy ako rozumu

Autor: Lucia Štipčáková | 28.1.2014 o 17:29 | (upravené 13.4.2015 o 19:48) Karma článku: 7,14 | Prečítané:  1293x

 Prvé komplikácie sa vyskytli hneď ráno na letisku. Keďže som letela prvýkrát v živote, vôbec som netušila čo a ako. Ujo ma vysadil pred vstupom na letisko. Ako tak mi opísal ako mám postupovať a zaželal mi všetko dobré. Na letisku som bola o 3h skôr aby som náhodou nezmeškala lietadlo. V noci som vôbec nespala, lebo áno, to by som nebola ja, keby som nešla ešte večer na pivo s kamošmi a nezačala sa baliť 2h pred odjazdom na letisko. Medzitým som sa stihla stretnúť s dôvodom mojej cesty v úprimnom, hodinovom rozhovore na schodoch pred domom.

Každopádne, už stojím v zástupe na check in. Milo sa usmejem na pani za prepážkou, podobne ako sa slnko pri svojom východe usmialo na mňa. Latentne mi tým dodalo odvahu, aj keď som si v tom čas ešte vôbec neuvedomovala, čo sa deje.

Keďže je moja angličtina slabá a maďarský prízvuk zmietol aj moje chabé pokusy o nadviazanie dialógu, z rutinného rozhovoru pracovníčky a zákazníka som vydedukovala, že moja príručná batožina presiahla váhu 10kg a musí ísť do podpalubia. Vzhľadom na to, že som batožinu neplatila dopredu, na mieste ma to vyšlo „len“ o čosi drahšie.

Keď mám byť úprimná tak polovica môjho chabého rozpočtu bola definitívne preč, iba kvôli tomu aby sa môj batoh, ktorý vážil 10,4kg, či 10,6 viezol s tými mega ťažkými kuframi v podpalubí. Ale veď aj on cestoval prvýkrát lietadlom, tak nech si užije miesto, ktoré má ako batožina vyhradené. Keďže som na účte nemala taký obnos peňazí a ani v hotovosti, musela som rýchlo zalarmovať môj domovský tím.

Najprv som nemala na letisku signál, potom nemohli nájsť svoju grid kartu, potom som opäť nemala signál a potom som už zo zúfalstva, že neodletím zaplatila tých 116eur a prešla na zastávku číslo dva, osobná kontrola.

Pri tejto aktivite som mierne pozabudla na „menšie“ trampoty s platením batožiny, keďže som bohém, ktorý si rád užíva. Užívala som si to vyzliekanie vrstiev oblečenia, skladania si hodiniek a náušníc, vyzúvanie topánok. Vyvrcholenie celej prehliadky spočívalo prejdením pred zrakmi polície cez vysvietenú obruč. Akoby zázrakom som prešla celá vyškerená od ucha k uchu bez zapípania kontrolky.

Z debničiek som si vzala svoje veci, obliekla a obula som sa, a vykročila som do čakárne. So zmiešanými pocitmi som si sadla na stoličku a postupne som začala spracovávať udalosti, ktoré spečatili môj odchod.

Zo stoličky oproti, sa na mňa usmieval jeden mladý muž. S pocitmi smútku, že moja cesta sa začala asi najhoršie ako mohla, sa miešali pocity radosti, že už o niekoľko hodín budem v Španielsku na mojej doposiaľ najväčšej ceste. Doteraz neviem opísať tie pocity, ktoré sa v mojej mysli, duši a srdci bili o prvenstvo. No pohľad na usmievajúceho chlapca ma mierne upokojoval.

Asi po pol hodine sa na tabuli objavil môj let aj s bránou. Dav sa rozhýbal a ja som sa stala jeho súčasťou. Zrazu sa na mňa usmieva iný muž, ktorý mi praje dobré ráno a príjemný let. Steward, ktorý ani len netušil koľko stresu a námahy sa skrýva za mojím opätovaným úsmevom.

Sadla som si spokojne k okienku a uvedomila si, že už nie je cesty späť.

Hneď ako mi stmavla obrazovka na mobile pri jeho vypnutí, som si uvedomila, že si nepamätám svoj pin kód. Ďalšia katastrofa na svete. Ako sa ozvem našim? Totiž, hneď po prílete som im mala dať vedieť, že som dobre docestovala a som v poriadku. Jednoducho keď sa darí, tak sa darí. Ešte aj v lietadle som sa neskutočne nudila. Krajina sa menila veľmi pomaly a na uzučkom sedadle sa mi nedarilo zaspať na dlhšie ako na 10 minút. (to som ešte netušila, že cesta domov bude niekoľkonásobne horšia) Ale musím uznať, že vzlietanie a pristávanie sa mi páčilo.

Po pristaní som klasicky nasledovala dav. V duchu som sa neúprosne modlila aby som nasledovala správnu skupinku, ktorá si ide po svoju batožinu. Našťastie boli moje modlitby vyslyšané a o niekoľko minút som si svoj super batoh niesla na chrbte k okienku s informáciami. Milá Španielka mi dala do ruky mapku a zakrúžkovala autobusovú stanicu, na ktorú sa mám dostať. Povedala, koľko ma bude stáť lístok do Pamplony a zaželala pekný deň. Aspoň myslím, že tieto všetky informácie tam boli, teda, tie som rozumela. Ale samozrejme, celý čas som sa tvárila, že viem o čom hovorí, počas celého nášho „rozhovoru.“

Vlastne dodnes sa čudujem ako som sa mohla dostať až do Compostely. Keď sa vrátim v čase pred budovu letiska a hľadám svoj autobus, ktorý ma dopraví do cieľa dnešného dňa, musím sa pousmiať. Pobehujem od zastávky k zastávke a snažím sa nájsť ten správny spoj. Keď už odišli asi tri autobusy, hovorím si, ok, ideme zase skúsiť šťastie so Španielmi.

Oslovila som dve mladé holky, ktoré mi vytrhli mapku z rúk a začali sa dohadovať kadiaľ mám ísť. Z dohadovania jemne prešli k prekrikovaniu až k hádke. Hovorím si, to je ale temperament. Zrazu pred nami zastal autobus. Obe naraz zodvihli zrak a zakričali: „this bus! Red line, red line!“ Natlačili ma doň. Na chrbte ťažký batoh v ruke mapa a fľaša s vodou.

Mladému autobusárovi som na mapke ukázala miesto, kde mám vystúpiť. Opäť lámavou angličtinou, na čo mi on odpovedal finito, pričom tak rozhadzoval rukami, že sme skoro nabúrali. Vypýtal si 2eurá a dačo si šomral, pričom na mňa občas mrkol do speťáku. Relatívne spokojná som sedela tak na pol zadku s tým, že autobusári v bratislavskej MHD sa môžu v porovnaní s tými španielskymi niekam schovať.

Asi na tretej zastávke týpek autobusár odovzdal volant kolegovi a odkráčal preč. A mne sa opäť rozhúkal alarm a začali blikať všetky kontrolky na stres a neistotu. Tým „finito“ myslel akože dievča daj si pohov mne o chvíľu padla, alebo tým myslel to, v čo som dúfala a to, že mám vystúpiť až na konečnej? Áno, tieto otázky mi neustále behali hlavou, no sedela som ešte stále na tom pol zadku ako prikovaná a zožierala sa tými istými otázkami dookola.

Pre istotu som sa snažila viac si všímať cestu, keby som sa nedajbože musela vracať späť. No ani som sa nenazdala a povestné „finito“ sa ozvalo z vodičových úst. Okrem mňa aj niekoľko turistov sedelo na svojich miestach a nevedeli, čo majú robiť. Vystúpila som a pokračovala v pátraní po mojej autobuske.

Trošku som začínala byť nervózna, keď bolo moje pátranie neúspešné, pretože ma začínal tlačiť čas. Bus do Pamplony mi šiel o necelú hodinku a ja som bola pravdepodobne v centre Barcelony. Už mi opäť raz prestávalo byť všetko jedno a na rad prišla španielska ochota. Domáci moje kroky nasmerovali na metro. Hovorím si, to dám veď aj v Prahe som sa viezla metrom. Naivka. Nie je metro ako metro.

Keď som už stála v podzemí uprostred náhliacich sa ľudí, až vtedy som sa cítila malinká a bezmocná. Poznáte tie scény z filmov, keď stojíte uprostred a všetko naokolo je zrýchlené? Presne to sa mi stalo. Keď som niekoho oslovila, odpoveď znela: english no! Vtedy som prvýkrát v duchu volala na maminku aby mi pomohla.

Zrazu sa spoza rohu vyrútil kočík s dieťaťom, ktorý tlačila jedna ženička. Ani neviem ako sa to stalo ale jednoducho sa pri mne pristavila sama od seba. Chopila som sa príležitosti, aj keď som sa vôbec nemusela nejak extra snažiť. Vesmír sa postaral. Ale že to vezme až tak doslove som si nemyslela. Zlatá ženička mi kúpila lístok, vzala ma na správny spoj a šla so mnou až na konečnú, odkiaľ sa potom vrátila späť. Skoro som sa rozplakala od dojatia. Jej dobrota a ochota ma hrejú pri srdci ešte dnes.

Hurá som na autobuske do Pamplony. Už len kúpiť lístok a nastúpiť na správny bus. Znova a zas mi pomohol jeden sympatický Španiel. Úsmev a iskra v očiach prezrádzali veľa o jeho ústretovosti a ochote pomôcť. Bol veľmi charizmatický. Dokonca sme stihli aj zavtipkovať. Po týchto stretnutiach som nadobudla neopísateľný pocit radosti.

Avšak tento pocit bol mierne paralyzovaný, keď mi bola zvestovaná cena za lístok do Pamplony. (27,05e) Chceš nechceš, v peňaženke mi po prvom dni zostalo 9eur. Na účte takmer nič a to som ešte len na začiatku.

Po vyše 6 hodinách som sa ocitla v Pamplone. Keďže môj finančný stav bol naozaj v troskách, rozhodla som sa začať púť z Pamplony a nie zo Saint Jean Pied de Port ako som pôvodne chcela. Bola už tma a ja som začínala byť veľmi unavená. Nevedela som nájsť žiadne albergue. V tom čase som ani nevedela ako sa táto ubytovňa pre pútnikov volá a správne vyslovuje, takže keď som sa na ňu pýtala, príliš mi nerozumeli. Začala som mať odmietavý a rezignujúci postoj.

Našťastie som sa konečne dostala smer katedrála, kde som našla ubytovanie. Otázne však ešte bolo, či budú mať otvorené a voľné miesto. Opäť mi šťastena priala, mali voľné, dokonca som mala peniaze aj na nocľah, aj na credencial (preukaz pútnika) a hotovosť 50centov. Tie som však nahádzala nie do automatu, ale do počítača, aby som mohla bratovi poslať správu, že som ok, a že potrebujem aby mi zistil pin kód.

Po veľmi vyčerpávajúcom dni, ktorý trval viac ako 24hodín som sa vytrepala na hornú posteľ a sumarizovala. Dokonca som povedala jednému Francúzovi, ktorý počas mojej púti zohral obrovskú úlohu, že neviem francúzsky. Môj Prvý deň končil v bunke so 6 ľuďmi na hornej posteli s klamstvom. Dobrú noc všetci, vidíme sa ráno.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?