Buen Camino -Moja (ne)slávna cesta

Autor: Lucia Štipčáková | 28.1.2014 o 16:29 | (upravené 28.1.2014 o 19:04) Karma článku: 5,44 | Prečítané:  824x

Raz som sa úplnou náhodou ocitla na púti do Santiago de Compostela. Vlastne som ani nevedela, že niečo také existuje, ale ísť v rámci tábora za lacný peniaz do Španielska, no neber to ako sa vraví. Po strávenom čase v tejto krajine a po skvelom zážitku som si povedala, že sa tam raz určite vrátim. Prešlo pár rokov a na svoje predsavzatie som zabudla.

Až raz, keď som sa stretla s jedným kamarátom, ktorý sa začal pýtať na púť a moje zážitky. Po mojom ospevovaní sa nadchol a rozhodol sa absolvovať celú púť, keďže sme počas nášho táborového putovania prešli možno 70km. Dokonca som mala ísť s ním ale moje výhovorky boli založené na nedostatku peňazí, alebo som sa bála cestovať sama, alebo jednoducho môj čas ešte nenastal, a Santiago upadlo opäť do zabudnutia.

Po nejakom čase som sa stretla s jedným priateľom, ktorý mi doporučil, vraj, jeden skvelý film, The way. Z dlhej chvíle som sa rozhodla si ho pozrieť. V kritike som sa dozvedela, že jeho príbeh je o duchovnej ceste. Akosi som bola v poslednej dobe naladená na podobnú vlnu, takže mi to padlo aj vhod. No aj tak som si radšej pozrela trailer, aby som nebola nemilo prekvapená.

Neviem prečo, ale keď si môj mozoček uvedomil, že scenérie a obrazy z filmu sú mu známe, vyšli mi slzičky a moja túžba vrátiť sa do Španielska opäť ožila, ba čo viac, od tej chvíle bola každým dňom intenzívnejšia.

V tom období mi totiž už dlhší čas, nie len môj život, ale celkovo existencia na tejto planéte nedávali žiaden význam a zmysel. Civilizácia pre mňa predstavovala jedno veľké zlo, z ktorého chcem okamžite a doživotne ujsť, so spoločnosťou som odmietala mať akýkoľvek kontakt. Stále som hľadala odpovede na otázky, ktoré spaľovali moju dušu, a čo je horšie moje okolie tým trpelo spolu so mnou.

Veľa ráz som sa snažila prekonávať a byť vzornou dcérou, študentkou, kamarátkou, byť obyčajným človekom, no po 2-3 mesiacoch, som opäť ležala v izbe na zemi, zranená. Možno životom, možno osudom, možno vlastným egom a možno len kvôli maličkosti, ktorú som si priveľmi pripúšťala. No po zhliadnutí filmu som sa vrátila opäť do čias, kedy som mala vo veciach jasno. Opäť som sa v spomienkach túlala po horúcom, slobodnom Španielsku.

Keďže som asi najviac nerozhodný človek v celom vesmíre, chcela som ísť na začiatku leta, potom koncom, potom som „šla“ až budúce leto a niekedy som „šla“ hneď v momente. No napriek všetkým problémom a komplikáciám som svoju cestu naplánovala na koniec leta 2013. Postupne som si kúpila batoh, spacák, turistické topánky... Avšak moje plánovanie cesty, roztrieštenosť môjho vnútra neutlmilo a stratenú harmóniu som začala nachádzať v prírode.

Vybavila som si individuálne štúdium, pretože do školy som aj tak ani poriadne nechodila. Snívala som si svoj sen vo svojom rozbitom svete, čo mi na dlhší čas rany nezahojilo a úniky do prírody boli častejšie a častejšie. Začala som uvažovať nad úplným ukončením školy, alebo som chcela odísť do zahraničia, nechcela som v žiadnom prípade zotrvať v tom živote, ktorý som „žila.“ Nakoniec som sa rozhodla školu zmeniť. Divadelnú kritiku vymeniť za vysokohorskú biológiu.

Ibaže, nič nie je také jednoduché ako sa zdá. Rodičia boli viac ako len neoblomní aby som si VŠMU dokončila, teda aspoň, aby som mala titul Bc. Veď budúci rok už končíš „bakalára,“ to ti nie je ľúto tých dvoch rokov? Po nekonečne dlhých rozhovoroch, ktoré vždy končili hádkou a slzami, som sa rozhodla spraviť kompromis. Ak ma vezmú do Žiliny, dokončím si I. stupeň v Bratislave.

Popri učení sa na skúšky letného semestra som prijímačky do Žiliny nespravila. Moja nechuť k životu a systému celkovo, boli v tom najvyhrotenejšom štádiu. Nehorázne som sa hnevala na celú „Bratislavu“ a rodičov, že ma do toho nútili, no najmä na seba, že si nestojím za slovom a nechám sebou manipulovať. Napokon som si do Žiliny poslala odvolanie a rozhodla som sa čo najskôr vycestovať za sebapoznávaním. Takže som si ročník na VŠMU ani nedokončila a viac menej som zo školy bez slova, doslova zdrhla.

Pretože, akokoľvek som nevedela čo so sebou, jedinú vec som vedela, že svoju púť za poznaním už nemôžem v žiadnom prípade odkladať.

Hurá na 700km púť bez ovládania cudzej reči, skúseností, peňazí... Hurá na cestu, na ktorej spoznáš sám seba... 19. júna hlásim o 7:10 odlet z Budapešti do Barcelony. Buen Camino peregrina!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?