šatňa skrachovaného herca

Autor: Lucia Štipčáková | 25.4.2013 o 23:03 | (upravené 26.4.2013 o 5:35) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  161x

Určite si každý jeden z nás niekoľkokrát povedal, že život je jedno veľké divadlo, v ktorom hráme svoju rolu a stretávame sa s ďalšími menšími, či väčšími postavami a postavičkami, ktoré nám našu inscenáciu života pomáhajú dotvárať a ovplyvňovať. Pozitívne alebo negatívne, pôsobia na charakter postáv a ich správanie, pôsobia na nás samých.

A ja si práve v týchto dňoch pripadám ako hlavná postava v najviac očakávanom predstavení roka, z ktorého sa žiaľ „vykľul“ ten najhorší „prepadák“ storočia. Človek- herec, sa pripravuje na svoj životný výstup...žije svojimi replikami každodenný život, snaží sa vyhľadávať situácie podobné tým, ktoré sa vyskytujú v scenári.

Pri najrôznejších momentoch dní už mechanicky opakuje dookola slová, ktoré mu ani nie sú blízke, len nechce vypadnúť, či vybočiť z naučeného textu.

Začína pomaly ale isto žiť, čo hrá a následne na to hrá, čo žije. Už nepozná hranice medzi realitou a hrou. Slepo prežíva myšlienky niekoho iného.

Keď vstúpi do svojej „vlastnej šatne“, na ktorej dverách má napísané svoje meno vo veľkej zlatej hviezde ani si neuvedomí, že vstupuje do pominuteľného priestoru, v ktorom je iba dočasným podnájomníkom, ktorý platí nájom, hoci si to nepripúšťa.

Pri pohľade do zrkadla vidí odraz svojej tváre a čiastočne aj postavy. Pre lepšie pripravenie sa na vystúpenie, ktoré zahŕňa vizáž a účes, svietia dookola žiarovky...pre dokonalejšie nasadenie masky, ktorú si po predstavení zabudne zložiť.

Pri prezlečení iného charakteru si ani nevšimne, že kde ktorá žiarovka nesvieti alebo len z posledných síl bliká. Je tak zaslepený prípravou na výstup, že ignoruje detaily, ktoré v konečnom dôsledku tvoria hlboké a zmysluplné veci.

Množstvo prevlekov a šiat porozhadzovaných po stoličkách, pohovke, na vešiakoch, na dvierkach skrine...Chaos, ktorý je zdá sa prítomný, pretože je vlastne potrebný. Po nalíčení sa, je zrejme nepodstatné zodvihnúť tú pudrovničku, ktorá sa v tej rýchlosti a zhone prevrhla z toaletného stolíka, pretože herec už musí ísť na scénu. Je nepodstatné naprávať to, čo sa pokazilo, pretože už nie je čas a vlastne, môže to niekto spraviť za neho.

Volá ho akýsi hlas. Neváha a rozbehne sa von zo šatne, bez povšimnutia beží cez texty, ktoré má poukladané na dlážke, preskočí ponad knihy o psychológii, ktoré si požičal, aby lepšie pochopil svoju postavu. Španielsky slovník, pretože má niekoľko replík v tomto jazyku. Jemne nohou zavadí o saxofón, ktorý neskôr použije v predstavení. Bezhlavo sa rúti za niečim, čo nevidí, čo vysloví iba jeho meno a nič viac. Iba jeho meno. Stačí tak málo aby zanechal všetko. Aby ukončil akúkoľvek aktivitu a rozbehol sa. Iba hlas, ktorý vyslovil jeho meno...

Vybieha po schodoch na javisko. No ako berie schody po dvoch, zrazu si uvedomí, že niečo nie je v poriadku. Na predposlednom schode sa zastaví. Jednoducho sa zasekne a na ten posledný schod nohu nepoloží.

Opäť počuje hlas, ktorý na neho volá, no zrazu ho nevníma. Meravo stojí a hľadí na chlapca, ktorý ho gestom ruky volá a tvári sa príliš náhlivo, aby si on človek- herec mohol dovoliť len tak postávať na schodoch keď už mal dávno hrať.

V tom sa obzrie späť. Váha, rozhoduje sa. Odhodlá sa vykročiť? Aj keby vyšiel na scénu už je neskoro, pretože dej pokročil a tie pasáže, ktoré mal zahrať nejakým spôsobom kolegovia zaimprovizovali. Keby sa vrátil opäť do „svojej šatne“ vie, že by to bolo ešte horšie.

Po nekonečne dlhých sekundách sa so zvesenou hlavou vráti do „svojej šatne“... Zrazu vidí všetko to, čo predtým nevidel, to čo mu pripadalo ako bežná súčasť „hereckého života“. Všade naokolo len neporiadok, chaos, zmätok.

Zmätok, ktorý je tak silný, že sa pretavil do zúfalstva a následne do beznádeje. Len tak tam sedí obklopený kopou „handier, zdrapov“ papiera a nasáva to, o čo sa tak úpenlivo snažil. Atmosféra prázdna.

Zrazu sa rozdrapia dvere a nastáva ešte prenikavejší útok reality. Bodavej, pichľavej. Režisér s celou výpravou. Všetci majú penu okolo úst od zúrivosti. Kričia, plieskajú so všetkým, čo im príde pod ruku. Hustia do prázdnej schránky, do nádoby, ktorá hľadá svoje dno a za nič na svete ho nevie nájsť, aby sa pre možný prípad mohol od toho dna odraziť.

Keď tento hurikán skončí, herec- človek vie, že skončil aj on. Zistí, že pokiaľ nevie hrať, toto divadlo zvané život, nie je pre neho to pravé. Ale čo je to pravé pre skrachovaného herca- človeka? Čo mu dá pocit byť niekym, kto nie je iba prázdnou nádobou, ktorá stratila ilúzie a ideály? Nie len o úlohe hlavnej postavy, ale aj o tú krásnu naivitu splnených snov...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?